Rímska ríša

Staroveký Rím je tradičné slovenské označenie štátneho útvaru, ktorý

vznikol v 8. storočí pred Kr. na Apeninskom polostrove v dnešnom Ríme ako mestský štát, postupne ovládol celé Stredomorie a v roku 395 po Kr. sa rozdelil na Západorímsku ríšu (zanikla 476 po Kr.) a Byzantskú ríšu (zanikla roku 1453 po Kr.). Od ovládnutia Stredomoria sa často označuje aj ako Rímska ríša.

Zo starovekého Ríma pochádza moderné právo, kresťanské náboženstvo, časti modernej filozofie a mnohých iných vied, ako aj základy dnešného štátneho zriadenia mnohých štátov.

Dejiny starovekého Ríma sa tradične delia na štyri fázy:

osídľovanie

kráľovstvo

 republika

cisárstvo 

Tieto štyri fázy sa ďalej delia na menšie celky.
 
Itália leží na podlhovastom polostrove, ktorý vybieha do Stredozemného mora na západ od Grécka. Po celej dĺžke polostrova sa tiahne vysoké horstvo, ktoré sa menuje Apeniny, preto sa polostrov nazýva Apeninský. Nížiny pri morskom pobreží a údolia sú úrodné a oddávna poskytovali obživu roľníckemu obyvateľstvu. Morské pobrežie Itálie je málo členité, a preto nemá toľko dobrých prístavov ako Grécko. Roľnícke kmene, ktoré sídlili v západnej časti strednej Itálie sa nazývali Latinovia. Známi praobyvatelia tohto polostrova boli Ligúri, Elymovia, Sikulovia, Korzovia a Sardovia.Okolo roku 1400 pred Kr. začali polostrov obsadzovať indoeurópske kmene Italikov, ktorí už okolo 2000 pred Kr. prišli do Pádskej nížiny. Boli to pastieri a roľníci. Okolo roku 1200 pred Kr. prišli tiež Venéti a ostatní Ilýri. Okolo roku 1000 pred Kr. neznámo odkiaľ prišli (možno z Anatólie) vyspelí Etruskovia.

 

 

           Koloseum                            

Afrika

Rozloha: 30 329 000 km2

Počet obyvateľov: 638 100 000

Počet nezávislých štátov: 52 (najviac zo všetkých kontinentov)

Najväčšie štáty: Sudán 2 505 813 km2, Alžírsko 2 381 740 km2

Najväčší počet obyvateľov: Nigéria 108 542 000,

Egypt 53 153 000, Etiópia 49 241 000

Najväčšie mestá: Káhira (Egypt) 6 325 000, Alexandria (Egypt)

2 893 000, Kinshasa (Zair), 2 778 000 obyvateľov

Najvyššie vrchy: Kibo (Kilimanjaro; Tanzánia) 5 895 m, Mt. Kenya

(Keňa) 5 194 m, Margherita (Uganda-Zair) 5 119 m, Rás Dashen

(Etiópia) 4 620 m

Najdlhšie rieky: Níl 6 671 km (druhá najdlhšia rieka sveta), Zair
Kongo) 4 835 km, Niger 4 160 k Zambezi 2 660 km

Najväčšie jazerá: Ukerewe 68 800 km2, Tanganika 32 880 km2,

Malawi 28 480 km2, Čadské jazero - jeho rozloha kolíše podľa ročných

období od 10 000 do 25 000 km2

Najväčšie púšte: Sahara (najväčšia na svete) 7 820 000 km2,

Kalahari 518 000 km2

Najväčšie ostrovy: Madagaskar 587 041 km2, Sól 3 579 km2,

Najväčšie pieskové duny na svete: 5 km dlhé a 430 m vysoké

duny v púšti Sahara

Najvyššie teploty na svete: roku 1922 v líbyjskej Al Azizya

namerali 57, 7°C

Najväčšie umelé jazero sveta: jazero Volta v Ghane -

rozloha 8 482 km2 - ktoré vzniklo vybudovaním priehrady Akosombo

                 

Austrália

Austrália ako federálny štát leží na pevnine s rovnomenným názvom a na priľahlých ostrovoch. Obmýva ju Indický oceán. Súčasne je najmenším kontinetom na svete.

Austrálska pevnina má tieto charakteristické body:

Najsevernejšie miesto: Yorský mys

Najvýchodnejšie miesto: Byronov mys

Najjužnejšie miesto: Juhovýchodný mys

Najzápadnejšie miesto: Príkry mys.

Austrália je zvláštny kus zeme, ktorý by sa dal nazvať nekonečnou rovinou. Veľkú časť Austrálie pokrývajú púšte a suché roviny. Napriek tomu, že Austrália nemá veľa pohorí, takmer každý videl na fotografii typické skalné monolity, ktoré sa akoby z ničoho nič dvíhajú uprostred rozsiahlych saván. Pohoria, ktoré sa vymykajú bežnému obrazu tunajšej prírody, sa nachádzajú na východe krajiny. Najvyšší vrch Mount Kosciusko dosahuje výšku 2.230 metrov nad morom. Aj napriek tomuto vrchu sa Austrália považuje za najplochejší kontinent. Iba 13 % celkovej plochy prekračuje nadmorskú výšku 500 metrov.

Zvláštnosťou Austrálie a veľkým turistickým lákadlom je Veľký bradlový útes. Koraly, ktoré sa tu nachádzajú, prichádzajú obdivovať potápači z celého sveta. Pobrežie Austrálie na rozdiel od iných kontinentov je málo členité.

Politicky sa Austrália delí na federálne štáty.

7.682.300 kilometrov štvorcových

17,9 mil. obyvateľov

Obyvateľstvo Austrálie sa skladá z necelých dvoch percent pôvodných obyvateľov (domorodcov) a zvyšok tvoria prisťahovalci. Prakticky majoritnú časť tvoria obyvatelia z európskych krajín (prevažne Briti). V posledných rokoch pribúda počet prisťahovalcov z Ázie.

Hlavné mesto Austrálie je Canberra.

AUD - austrálsky dolár

História Austrálie bola až do príchodu európanov ušetrená typického vojenského drancovania a večných sporov. V podstate sa dá povedať, že na obrovskom území žili bez vplyvu okolia spokojne domorodci až do 17. storočia. Ich tradičný spôsob života, úcta k prírode a žiaden pokrok im síce nezaručoval blahobyt, ale neznamenal ani záhubu, ktorú im priniesli prisťahovalci z Európy. Po niekoľkých plavbách sa asi najvýraznejšie pod zemepisné objavy podpísal kapitán James Cook. Do vzdialenej kolónie odvážali Briti trestancov a tí sa tu miešali so slobodnými občanmi. Postupne sa im podarilo vytlačiť domorodé obyvateľstvo, ktorému neboli až do začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia priznané občianske práva. Austrália je krajinou, ktorá stále zväčšuje počet obyvateľov vďaka prisťahovaleckým vlnám.

Vikingovia

VIKINGOVIA


Obyvatelia Škandinávie sa po stáročia živili rybolovom a pastierstvom. Popri tom boli aj výborní námorníci a stavitelia lodí. V 6.a 7. storočí začali obchodovať okolo Baltského mora a hlbšie vo vnútrozemí Ruska pozdĺž veľkých riek. Zrazu vo 8. storočí, z neznámych dôvodov, začali podnikať agresívne nájazdy na pobrežie Európy. Vlastnili rýchle a dlhé lode, s nízkym ponorom, ktoré im umožňovali rýchlo a prekvapivo udrieť z mora i z rieky. Volali ich aj dračie lode, lebo boli zdobené dračími hlavami.

Ľudia obývajúci pobrežia mora a riek Nemecka, Francúzska a Anglicka žili v neustálom strachu pred nájazdníkmi. V 9.storočí veľké vikingské skupiny už nepodnikali len lúpežné nájazdy, ale skutočnú inváziu. Dánski Vikingovia sa zmocnili východnej polovice Anglicka. Iné oddiely sa preplavili po rieke Seine až k Parížu a ďalšia skupina Vikingov ovládla časť Ruska až po Kyjev a z Čierneho mora napadli Konštantínopol. Vtrhli aj na moslimský Pyrenejský polostrov a hlboko do stredozemia. Tí, ktorí sa usadili na severe Francúzska sa volali Normáni (od slova "northmen"=severania ). Prijali aj kresťanstvo. V roku 825 objavili Island, v roku 875 sa tam usadili.V roku 985 osídlili Grónsko, ktoré objavil muž menom Leif Erikson. Preskúmali aj časť severnej Ameriky a to už 500 rokov pred Kolumbovou výpravou.

                                              

7 divov sveta

1. div - Pyramídy:


Blízko brehov rieky Níl sa vysoko nad púšťou týčia slávne egyptské pyramídy. Vybudovali ich Egypťania Starej a Strednej ríše skoro pred 5000 rokmi. Sú najstaršími zo starodávnych siedmych divov sveta a jediné zostali stáť do dnešných dní. Pyramídy sa budovali ako hrobky pre kráľov. Všetko, čo by mohli potrebovať v nasledujúcom živote, pochovávali s nimi, vrátane mnohých vzácnych osobných predmetov a pokladov. V pohrebných komorách pyramíd archeológovia objavili klenoty, potraviny, nábytok a hudobné nástroje a loveckú výstroj. Tri najznámejšie sú v Gíze neďaleko Mennoferu, a to Chufevova, Chafreova a Menkaureova, ktoré stráži monumentálna sfinga. Pyramídy postavili pre faraónov 4. dynastie. Neďaleko hrobiek kráľov ukrývajú menšie pyramídy sarkofágy kráľovien. V Hornom a Dolnom egypte možno narátať do šesťdesiat pyramíd. Na prepravu miliónov ton kameňa, ktorý bolo treba nalámať v lomoch a potom premiestniť na stavenisko, sa organizovali celé výpravy. Faraóni na prostriedkoch nešetrili. Ich hrobky museli byť predsa nezničiteľné a neprístupné. Chufevova pyramída bola 147 metrov vysoká, bočný rozmer bol 227 metrov.






2. div - Visuté záhrady v Babylone:

Ani jeden zo siedmych divov sveta nerozohňoval ľudskú obrazotvornosť natoľko ako visuté záhrady v Babylone. Neopísal ich nijaký spisovateľ žijúci v tej dobe, ale povesti o nich sa ústne rozšírili do celého sveta a stali sa legendou o pozemskom raji uprostred púšte. Jeden rímsky spisovateľ navštívil záhrady dávno po páde Babylonu a našiel ich ešte zachované. Opísal ich ako sériu arkádových terás, postavených na spôsob pyramídy jednu nad druhou, ktoré obkolesovali 7,6m hrubé valy. Každá terasa obsahovala toľko zeme, aby tam mohli rásť stromy. Babylonský kňaz Berossos rozpráva, že Nabukadnezar dal zriadiť záhrady na terase paláca, aby manželke Amytis pripomínali hory a rastlinstvo Perzie, vlasti, kde strávila detstvo. Pravdepodobne tieto záhrady objavil Koldewey v severovýchodnom rohu paláca. Postavili ich na stupňovitých terasách položených na hrubej klenbe. Voda na zavlažovanie rastlín sa dopravovala čerpacími zariadeniami.




3. div - Diova socha:


Roku 443 pred. n. l. grécky sochár Feidias dokončil v Olympii nádhernú sochu Dia, hlavného boha Grékov. Socha bola umiestnená v chráme postavenom špeciálne pre ňu a už čoskoro po vzniku ju pokladali za jeden z divov sveta. Pre Grékov bola symbolom dokonalosti. Každý rok prichádzali tisícky ľudí do svätyne v Olympii zložiť hold Diovi. Socha zaberala celú šírku chrámovej lode. Dobový spisovateľ napísal, že bola vysoká 12 metrov, a keby sa mohla postaviť, hlavou by zrútila strechu. Diova socha sedela na nádhernom tróne z cédrového dreva, vykladanom slonovinou, zlatom a drahými kameňmi. Socha stála v chráme po stáročia, ale svätyňa bola v rímskych časoch zanedbaná. Roku 394 n.l. sochu pravdepodobne odviezli do Konštantínopolu (Istanbul), kde ju, zdá sa, nakoniec zničil oheň.



4. div - Artemidin chrám:


Okolo roku 550 pred n.l., následne po dobytí gréckeho mesta Efezos na pobreží Malej Ázie, kráľ Kroisos z Lýdie vybudoval nádherný chrám zasvätený bohyni Artemis. Vnútri chrámu bola ukrytá svätyňa, v ktorej stála krásna socha bohyne, ozdobená drahokamami a vzácnymi kovmi. Chrám známy ako Artemision sa stal slávnym a priťahoval veriacich zo široka-ďaleka. Napriek tomu jednej noci roku 356 pred n.l. šialenec menom Herostrates chrám podpálil. Strecha sa prepadla, stĺpy sa zrútili a socha bohyne padla na zem. Keď potom o niekoľko rokov Efezos dobyl Alexander Macedónsky, rozhodol sa znovu vybudovať Artemidin chrám. Do roku 250 pred n.l bol chrám obnovený do pôvodnej nádhery a často bol oslavovaný ako jeden zo siedmych divov sveta. Alexander Veľký nikdy nevidel splnenie svojho sna, pretože obyvatelia Efezu potrebovali na znovupostavenie Artemidinho chrámu 120 rokov.



5. div - Mauzóleum v Halikarnasse:


Kráľ Mausolos II. vládol v Kárii, časti dnešného Turecka, v 4. storočí pred n.l. Bol to ctižiadostivý panovník a napádal mnohé susedné mestá a štáty. Za peniaze z koristi vybudoval nové hlavné mesto Halikarnassos. Ku koncu svojho života sa kráľ Mausolos rozhodol postaviť si hrobku ako symbol moci. Chcel, aby to bola najkrajšia hrobka, akú kto kedy videl, preto nešetril výdavkami. Dokončená hrobka bola tak veľkolepá, že ju pomenoval po Mausolovi-mauzóleum. Mauzóleum pretrvalo stáročia, ale nakoniec sa rozpadlo na ruiny. Roku 1581 kamene z ruín rozobrali a použili ich na výstavbu pevnosti.




6. div - Rodský kolos:


V starej mytológii bol ostrov Rodos, ležiaci neďaleko tureckého pobrežia, ostrovom boha slnka Hélia. Po úspešnom ubránení sa invázii roku 304 pred n.l. obyvatelia Rodosu vybudovali v hlavnom rodskom prístave Lindos obrovskú sochu Hélia ako výraz vďaky bohu za jeho pomoc. Nikto presne nevie, kde socha stála a ako vyzerala. Niektorí veria, že stála rozkročená pri vstupe do prístavu, takže lode preplávali popod jej nohy. Viac pravdepodobné však je, že socha stála na kraji mesta, obrátená tvárou k prístavu. Sochu nazvali kolosom pre jej obrovskú veľkosť. Dvíhala sa do výšky 37 m, čiže dvadsaťkrát prevyšovala výšku človeka, a bolo ju možné vidieť od mora už zďaleka. Už 66 rokov po dokončení sa Kolos pri silnom zemetrasení rozbil a zrútil do mora.

                                                   

7. div - Faros v Alexandrii:


Roku 279 pred n.l., po 20 rokoch práce, bol dokončený maják v Alexandrii a hneď bol vyhlásený za jeden z divov sveta. Bol to jeden z prvých veľkých majákov, ktoré boli kedy postavené, a bol vybudovaný tak dôkladne, že stál vyše 1000 rokov a vydržal viacero zemetrasení. Maják dostal meno podľa ostrova Faros, na ktorom stál. V mnohých jazykoch sveta dnes "pharos" znamená "maják". Ostrov ležal pred prístavom Alexandria a s pevninou bol spojený hrádzou. Dobrú predstavu o tom, ako maják vyzeral, máme zo zobrazení na rímskych minciach a z opisu spisovateľov tých čias. Faros sa dvíhal do výšky 122 m a lode na mori ho mohli vidieť už z diaľky mnohých míľ. Roku 796 bol maják vážne poškodený pri zemetrasení a neskôr sa z jeho zvyškov postavila pevnosť.

Pravek

Pravek

Pravek je najstaršie obdobie vo vývoji ľudstva. Začalo sa objavením človeka pred asi 2 miliónmi rokov a skončilo sa vznikom najstarších štátov v Egypte a v Mezopotámii v 4. a 3. tisícročí pred n. l. V niektorých oblastiach sveta za koniec praveku sa považuje doba, odkedy máme prvé písomné pamiatky. Obdobie praveku sa delí podľa materiálu, z ktorého si človek zhotovoval nástroje, na: 1. kamennú dobu (staršiu, strednú a mladšiu dobu kamennú ), 2. bronzovú a 3. železnú dobu.

Život v praveku

Pravekí ľudia žili v jaskyniach. Celé rody žili spolu. Jaskyňa ich chránila pred búrkami a útokmi zvierat. Všade bolo chladno. Ľudia všetko vykonávali spolu. O všetko sa delili a aj jedli spolu. Mäso ulovených zvierat jedli surové. Život ľudí sa významnejšie zmenil, keď spoznali a získali oheň. Potom sa už pri ohni mohli zohrievať a mohli si upiecť mäso. Každá skupina mala strážcov ohňa. Ohnisko nesmelo vyhasnúť. Na prežitie potrebovala skupina jaskyňu, oheň, vodu, drevo a zvieratá pre potravu. Člen skupiny mohol prežiť iba vtedy, keď prežila skupina. Praveký človek si nemohol robiť, čo chcel. Musel sa podriadiť záujmom celej skupiny. Títo ľudia úspešne prežili chlad ľadovej doby v jaskyniach.

Lovci v praveku

Pravekí ľudia ovládali lovecké umenie. Živili sa lovom zveri a zbieraním divo rastúcich rastlín. Ženy zbierali jedlé korienky a orechy, ryby, ktoré sú základom ich potravy, kým muži prispievali k obžive lovom zvierat. Obľúbeným terčom lukostrelcov je antilopa. Do pasce chytali menšie i väčšie zvieratá. Lovili aj riečne a morské ryby. V lete ich chytali harpúnami - boli to mohutné hroty zo slonoviny, na ktoré bola pripevnená šnúra (zvieracie črevá). V zime zas ich zapichovali cez diery v ľade. Vyrábali aj kostené nože. Rukoväť bola ovinutá zvieracím črevom, aby sa lepšie držala v ruke. Využívali ich pri love. Občas sa im podarilo uloviť väčšie zviera, vtedy sa konečne všetci dobre najedli. Úlovok si spoločne rozdelili.

Oblečenie

Ľudia z doby ľadovej prví nosili šaty. Ochlpenie tela im už nestačilo na udržiavanie tepla, preto si vyrábali odevy z kože. Z ulovených zvierat stiahli kožu, doniesli ju do jaskyne ženám a tie ju spracovávali. Napli ju a postupne z nej vyrábali oblečenie. Nevieme si predstaviť, ako mohli oblečenie zošiť, keď nepoznali ihly? Zošívali ich kosťami, ktoré sa nedali ohnúť a boli špicaté. Toto oblečenie bolo určite nepohodlné, tvrdé. Muselo všade pichať a škriabať. Zakrývali si hlavne bedrovú časť, aby neprechladli, lebo choroby sa vtedy nedali vyliečiť. Zomierali mladí, lebo nepoznali lekárov.

Prví umelci

Pravekí ľudia si maľbami a všelijakými sochami zdobili jaskyne. Najkrajšia jaskyňa sa volá Altamira v Španielsku. Umelci používali farby z prírody, z kvetov, stromov, zeme, a takto si skrášľovali príbytky . Väčšinou sa zameriavali na zvieratá. Robili aj sochy, ktoré boli bez hlavy a rúk a mali veľké telo. Modelovali aj ženy. Umelci kreslili zvieratá, ktoré lovili. Boli to mamuty, bizóny, divoké kone. Človek kreslil to, čo sa chystal uloviť, aby sa mohli nasýtiť aj ostatní.

Smrť v praveku

Pravekí ľudia nevedeli čo je smrť. So svojimi mŕtvymi zaobchádzali veľmi opatrne. Mŕtve telá skrčili a vložili do hrobky. Niektorých pálili spolu s popravenými obeťami. Praľudia svojim mŕtvym ukladali do hrobky dary. V tej dobe si predstavovali smrť ako okamih, keď duša opúšťa telo a žije niekde ďalej v prírode. Pohreby sa konali dôkladne, preto sa hroby dlho zachovali.

                                           

Dejiny Zeme

Podľa predstáv súčasnej vedy vznikla Zem približne pre 4,6 miliardami rokov spolu s ostatnými planétami slnečnej sústavy. Názory na vznik Zeme sa odlišujú
Z plynov unikajúcich zo zemského vnútra sa vytvárala prvotná zemská atmosféra. Obsahovala oxid uhličitý, oxid uhoľnatý, vodík, amoniak, metán, oxid síričitý, sírovodík a vodu. Počiatočné predgeologické obdobie vývoja trvalo približne 0,5 miliardy rokov.
Znižovaním teploty zemského povrchu v priebehu miliónov rokov chladla aj prvotná atmosféra. Unikajúca vodná para z magmy sa zrážala, na zemský povrchdopadali prvé horúce dažde, trvajúce státisíce rokov.Vznikala prvotná hydrosféra. Voda sa hromadilav zemských priehlbynách a puklinách a znovu sa vyparovala - vznikal obeh vody.
Po znížení teploty povrchu vznikli zo žeravej magmy pevné horniny - pevninská zemská kôra. Hrúbka tuhnúcej zemskej kôry sa postupne zväčšovala obrovskými výlevmi lávy. To bol začiatok geologického obdobia Zeme. Prítomnosť jednoduchých chemických látok umožnilatvorbu zložitejších látok. Spolu s vodou sa stali za vhodnej teploty predpokladom pre vznik organizmov.
O živote z minulých období poskytujú dôkazy skameneliny. Sú to zvyšky pevných častí oragnizmov. Zriedkavo sa zachovalo zvyšky celých organizmov alebo ich častí. Ku skamenelinám pattria odtlačky a kamenné jadrá.
Štúdiom skamenelín a životom v geologických dobách sa zaoberá paleontológia. Pri určovaní veku hornín pomáhajú vedúce skameneliny. Napr. trilobity žili len v prvohorách, amonity v druhohorách, numility v starších treťohorách. Vrstvy, ktoré obsahujú rovnaké skameneliny, majú rovnaký vek. Skutočný (celkový) vek hornín je vek, ktorý uplynul od vzniku hornín. Na jeho stanovenie sa využíva rozpad radioaktívnych plynov (napr. uránu na olovo, draslíka na argón).
Vývoj Zeme sa rozdeľuje do časových úsekov stanovených podľa významných zmien a v živej a neživej prírode (napr. usporiadanie pevnín a oceánov, vrásnenie, nálezy skamenelín). Hlavné obdobia sa nazývajú geologické éry - prahory, starohory, prvohory, treťohory a štvrťohory. Rozdelujú sa na kratšie časové úseky - periódy (napr. druhohory na trias, juru a kriedu).

Ekológia

Ekológia  je vedný odbor biológie, ktorý skúma vzťahy medzi organizmami a životným prostredím a vzťahy medzi živými organizmami navzájom.

Ekológia študuje ekologické systémy, ich štruktúru, organizáciu a zmeny v nich prebiehajúce. Prístup ekológie k štúdiu životného prostredia sa často považuje za interdisciplinárny. Ekológia poskytuje teoretické a praktické poznatky pre riešenie problémov životného prostredia. Poznanie základných ekologických princípov a zákonitostí je nutné pre zachovanie prírodnej rovnováhy; nutné pre trvalú existenciu zdravej a produkčnej krajiny.

Podľa inej uznávanej definície, používanej obzvlášť v humánnej ekológii, je ekológia trojstranný vzájomný vzťah medzi jedincami jedného druhu, organizovanou aktivitou tohto druhu a životným prostredím, v ktorom táto aktivita prebieha.

Ozonova vrstva

Ozón je plyn, ktorého molekula sa skladá z troch atómov kyslíka.


Okrem zvyčajných dvojatómových molekúl O2 sa kyslík vyskytuje aj vo forme trojatómovej molekuly ako ozón O3. Za normálnych podmienok je to vysoko reaktívny plyn modrej farby a charakteristického zápachu s mimoriadne silnými oxidačnými účinkami. Pri teplote -112 °C kondenzuje na kvapalný tmavomodrý ozón a pri teplote -193 °C sa tvorí červenofialový pevný ozón.


Výroba a využitie


Ozón možno pomerne ľahko vyrobiť tichým elektrickým výbojom v atmosfére čistého kyslíka. Vzniká tak zmes kyslíka s ozónom, v ktorej podiel O3 dosahuje zvyčajne 10 %. Čistý ozón je možné pripraviť frakčnou destiláciou tejto plynnej zmesi.


Praktické využitie ozónu je dané jeho silnými oxidačnými účinkami.


V medicíne slúži na sterilizáciu nástrojov. Diskutabilné sú účinky dnes pomerne populárnej ozónovej terapie, ktorá by podľa svojich zástancov mala viesť k regenerácii buniek a tkanív. Odporcovia tejto metódy poukazujú na možné riziká podobných omladzovacích kúr, dané najmä vysokou reaktivitou a toxicitou ozónu.


Baktericídne účinky ozónu slúžia na dezinfekciu pitnej vody namiesto v minulosti veľmi využívanej dezinfekcii vody plynným chlórom alebo chlórnanom.


Silné oxidačné účinky ozónu sa veľmi často využívajú v papierenskom priemysle na bielenie celulózy na výrobu papiera.


 Ozónová vrstva


Bližšie informácie v hlavnom článku: Ozónová diera


Mimoriadne významnú úlohu pre pozemský život hrá tzv. ozónová vrstva atmosféry. Je to časť stratosféry vo výške 25 – 35 km nad zemským povrchom, v ktorej sa nachádza značne zvýšený pomer ozónu voči bežnému dvojatómovému kyslíku.


K zvýšeniu obsahu ozónu tu dochádza pri strete molekúl kyslíka s fotónmi ultrafialového slnečného žiarenia. Dôjde pri tom k rozštiepeniu molekuly na dva atómy, ktoré ihneď reagujú s okolitými molekulami O2 za vzniku ozónu. Molekula ozónu ochotne absorbuje energiu iného UV-fotónu a výsledkom je zníženie energie prechádzajúceho ultrafialového žiarenia.


Keby zmienené UV lúče prešli na zemský povrch bez straty energie v ozónovej vrstve, boli by mimoriadne nebezpečné pre pozemské organizmy, pretože vysoká energia fotónov spôsobuje vznik rôznych typov rakovinových nádorov kože a poškodenia zraku.


V súčasnosti sa často diskutuje o otázke vplyvu ľudskej činnosti na stav ozónovej vrstvy. Je dokázané, že prítomnosť organických halogénových zlúčenín alebo samotných halogénov fluóru, chlóru a brómu blokuje reakcie vedúce ku vzniku ozónu, pretože halogénové atómy prednostne reagujú s atomárnym kyslíkom a s molekulami ozónu.


Monitorovaním obsahu ozónu z družíc bolo zistené, že najmä v oblasti zemských pólov dochádza v posledných rokoch k značnému poklesu obsahu ozónu. Zároveň bol zaznamenaný nárast prípadov rakoviny kože a zrakových chorôb v oblastiach blízkych južnému pólu (Nový Zéland, Patagónia).

Svetové spoločenstvo sa na základe týchto pozorovaní rozhodlo pre radikálne obmedzenie používania organických chemikálií s obsahom halogénov, najmä freónov, zlúčenín s vysokým obsahom fluóru a chlóru v organickej molekule. Freóny sa používajú predovšetkým ako inertná tlaková náplň sprejov a chladiace médium v chladničkách a klimatizačných jednotkách.

Až nasledujúce desaťročia ukážu, či sa redukciou používania freónov podarí zastaviť oslabovanie ozónovej vrstvy.

                                      

Zem

Priemerná vzdialenosť od Slnka je 149 600 000 km.

Doba obehu okolo Slnka je 365,25 dní.

Povrchová teplota - 55 °C až 70 °C.

Zem je obrovská guľa - zemeguľa, vznášajúca sa vo vesmíre. Zmenšený model Zeme je glóbus.

Hornú polovica Zeme voláme severná pologuľa, dolnú polovicu južná pologuľa.


Na Zemi existuje život kvôli zásobám vody a kyslíka nevyhnutného pre život, na ostatných známych telesách nie.


Poloha: Tretia planéta od Slnka

Priemerná vzdialenosť od Slnka: 15 miliónov km


Rotácia / Dĺžka dňa: 23 hodín 56 minút


Obežná doba / Dĺžka roka: 365,25 dňa (preto každý štvrtý rok pridávame k nášmu kalendárnemu roku jeden deň)

Obežná rýchlosť: 107 245 km/h

Priemer: 12 756 km

Sklon osi: 23,5

Hmotnosť: 6 miliónov triliónov kg (6.10 kg)

Priemerná povrchová teplota: 14 0C

Hlavné atmosferické plyny: dusík a kyslík

Mesiace: 1 

Prstence: 0

O blogu

Volám sa Sona.
Tento blog bude
o vsetkom co sa
tyka ludi a nasej
zema.